Čo mi skutočne pomáha v boji s OCD

 Táto otázka je asi jedna z najčastejších, aké dostávam. Čo mi pomáha v boji s OCD. Ako sa s tým vyrovnávam. Čo robiť, keď je najhoršie. Ako si mám pomôcť. Ako mám pomôcť svojmu blízkemu...

No, takže pekne poporiadku. V prvom rade je potrebné VYHĽADAŤ ODBORNÚ POMOC. Ani ja, ani tvoji známi nie sú odborníci, ktorí na základe viacerých sedení vedia presne diagnostikovať a stanoviť liečbu, ktorá je pre teba najvhodnejšia. NIE JE TO HANBA. Ja viem, že urobiť tento prvý krok je ťažké a chce to veľa odvahy, ale ver mi, stojí to za to. Aj ja som mala strach. Úprimne som sa ale tešila na to, že sa začne cesta k moju „uzdraveniu“. Že budem opäť schopná žiť normálny, šťastný život.

Vtipné je, že ja som mala najväčší strach z toho, že ma doktori nepochopia (čo sa ukázalo aj ako pravda a skutočne ma viacerí nechápali). Bála som sa, že ma pošlú do ústavu (Čo bol tiež jeden z prípadov. Tento zážitok z „odborníčky“ psychologičky ma úplne zlomil) alebo, že mi proste ani oni nebudú vedieť pomôcť. A hoci, áno, všetky z mojich najhorších predstáv sa naplnili, nevzdala som to a hľadala ďalej. Prosím, ver mi, že aj pre teba existuje pomoc. Nehľadá sa ľahko, ale nestrať motiváciu k lepšiemu zajtrajšku len preto, že ti prvý doktor nevedel pomôcť. Druhý už bude. A ak nebude druhý, tak tretí. Buď trpezlivý a urob si prieskum, čítaj, hľadaj, pozeraj, študuj. Viem, že pokiaľ máš hlavu plnú obsesií, je to náročné, ale na to je predsa rodina. A tu už prechádzam k druhému bodu, ktorý mi na mojej ceste s OCD pomáha.

Neviem si predstaviť, kde by som teraz bola bez svojej RODINY. Oni stáli pri mne od začiatku, a keď bolo najhoršie nevzdali to, ale vždy hľadali pomoc spolu so mnou. Aj vtedy, keď ja som ju už hľadať prestala. Aj teraz, keď už som sa s OCD naučila žiť, tak viem, že keď je najhoršie môžem prísť za nimi a povedať im, čo ma trápi. Neboj sa otvoriť o svojich problémoch pred svojou rodinou ani ty. Možno to nepochopia, možno tomu nebudú rozumieť, ale budú stáť pri tebe. Budú ti oporou a budú tu, keď to budeš potrebovať.

Samozrejme si však uvedomujem, že nie každý má šťastie na láskavú a milujúcu rodinu. Ak je to aj tvoj prípad, neboj sa obrátiť na KAMARÁTOV. Hlavne to nedrž v sebe. Nájdi si aspoň jedného človeka, ktorému vieš, že môžeš dôverovať, a ktorý tu bude pre teba. Lebo síce psychológ či psychiater je nenahraditeľnou a nevyhnutnou súčasťou na ceste k vyzdraveniu, nemôže byť s tebou stále. Sedenia sú možno dva razy alebo raz za týždeň, ale medzitým je dobré mať niekoho, kto ťa vypočuje, keď ťa nejaký stav chytí. 

Rodinu a priateľov som naschvál oddelila, pretože to, kto mi dokáže v danom období pomôcť závisí. Niekedy radšej trávim čas na byte s mojimi priateľmi, ktorí ma vedia povzbudiť a rozveseliť, inokedy si potrebujem dať voľno, nahodiť sa do pokojového režimu a byť doma so svojou rodinou. Práve SPOMALENIE je to, čo mi najviac pomáha, keď sa OCD opäť začne predierať na povrch. Mám tendenciu zaplniť si svoj program množstvom aktivít a úloh, aby som tak zamestnala svoju myseľ (k čomu sa neskôr vrátim), ale niekedy to preženiem, a práve vtedy som pod tlakom a pociťujem stres.

Ono najlepšie je nájsť tú rovnováhu, balans, ktorý však stále hľadám. Keď som v strese, OCD má ľahšiu cestu do mojej hlavy a to jej vyhovuje. Už som sa naučila rozpoznať varovné signály, ktoré upozorňujú na to, že som preťažená, a že OCD sa ku mne chce dostať. Vtedy vypustím určité veci, stanovím si priority a trávim čas sama so sebou. Oddychujem, relaxujem, počúvam vlastné telo a myseľ. To mi pomáha. Stopnem myšlienky skôr, ako sa stihnú ku mne vôbec dostať. Vraj je dobrá aj meditácia, ale to mi moc nejde, ak máš nejaké rady, ako efektívne meditovať, určite mi napíš! :D Namiesto meditácie sa rada prechádzam, vtedy dokážem úplne vypnúť.

ČAS PRE SEBA je skutočne veľmi veľmi veľmi dôležitá vec. Neboj sa zrušiť stretnutie s kamarátmi, pokiaľ sa na to necítiš. Som si istá, že to pochopia. Venuj sa aktivitám, ktoré ťa napĺňajú, bavia, tešia. Uvidíš, že ti bude lepšie. Ja keď cítim, že je zle, tak okrem toho, že vypustím niektoré zo svojich povinností (pretože uprednostniť svoje mentálne zdravie je v poriadku), tak si sadnem a poviem si, čo  by som chcela robiť. Čo by ma skutočne urobilo šťastnou a čo by ma naplnilo. Pre mňa je to pečenie, kreslenie, športovanie a prechádzky. Čo rád robíš ty, no už dávno si na to nemal čas? Je najvyšší čas si ho nájsť!

Keď už som mala dostatok oddychu a cítim sa opäť viac vyrovnaná, vtedy si začínam opäť plniť svoj diár (áno, mám diár, nesmej sa! :D). Pre mňa a pre každého človeka s OCD je nesmierne dôležité ZAMESTNÁVAŤ SVOJU MYSEĽ. Keď som pred dvoma rokmi zmaturovala, mala som obrovskú radosť, že mám konečne kopu voľného času. Štyri mesiace prázdnin. Chybou však bolo, že som si nestanovila žiadne ciele, aktivity, činnosti, ktoré by som za tie štyri mesiace chcela spraviť. Našla som si síce prácu, v nej som však svoju myseľ nezamestnávala. Jediné, čo som mala bol môj blog, na ktorý som akurát začala pridávať články o OCD. Ak je však tvojou jedinou voľnočasovou aktivitou písanie o svojej poruche, vieš ako to asi môže dopadnúť. Na konci prázdnin som bola v najhoršom stave, odkedy som OCD mala diagnostikovanú a bolo to asi prvýkrát, čo som mala skutočné depresie. A vieš čo bolo príčinou? Jednoducho som nechala myšlienkam príliš veľa priestoru. Dala som im príležitosť ma úplne ovládnuť.

Odvtedy sa vždy snažím zamestnať svoju myseľ nejakou zmysluplnou aktivitou. Keďže mám momentálne dve práce, študujem a píšem blog, tak to až také ťažké nie je. Mimo toho, ale rada cvičím, pretože okrem toho, že sa mi pritom uvoľňujú endorfíny (ono to nie je výmysel!), má to veľmi pozitívne účinky na moju myseľ a v neposlednom rade telo (keď už mám byť v depke, tak nech mám aspoň dobrý zadok! :D) Verím ale, že každý si dokáže nájsť aktivitu, ktorá ho zamestná a bude ho napĺňať, nech už ide o posilňovanie, lynoryt alebo šerm.

No a na záver pridávam môj tip, ktorý dávam asi každému, kto si práve prechádza OCD. Na začiatku diagnózy, keď som ešte nevedela ako mám s myšlienkami bojovať som si založila denník. Do neho som si písala, ako sa v jednotlivé dni mám, aby sme to potom spolu s doktorkou po mesiaci vedeli vyhodnotiť. Najväčším prínosom do mojej liečby však bolo ZAPISOVANIE SI VLASTNÝCH HODNÔT. Keďže OCD útočí najmä na hodnoty a na to, čo má človek najradšej, tak je ľahké podľahnúť myšlienkam, ktoré ti/mi nahovárajú, že si/som zlý človek. Preto som si na papier napísala veci, na ktorých mi najviac záleží, svoje hodnoty, postoje, viery, aby keď ma obsesie pochytili, tak som sa mohla v denníku presvedčiť, že to nie je to, čomu skutočne verím. V minulom čase píšem preto, lebo do denníka som sa už nepozrela veľmi dlho! Už som sa dokázala dostať do fázy, kedy viem sama určiť, čo sú moje myšlienky a čo sú myšlienky, ktoré za mňa myslí OCD. Samozrejme, nie stále, ale väčšinu času. A verím, že do tejto fázy sa dokážeš dostať aj ty! Keep going <3