Nemôžete súčasne milovať svoj život a neznášať svoje telo / You can't love your life and hate your body at the same time
Okrem toho, že jedlo je nevyhnutné pre vaše zdravie (prekvapivo!), nie
je možné bez neho žiť plnohodnotný život. A keďže ja svoj život milujem,
nechcem ho stráviť neustálym pocitom hladu a výčitkami.
Odopieraním jedla a ustavičným týraním seba samého sa váš život zmení o 180 stupňov. Odrazu sa totiž všetko začne točiť len okolo toho, čo vložíte do úst a postupne váš život zahltí nenávisť. A to nie len k vášmu telu, ale aj ku všetkému ostatnému. Cvičenie už viac nebude zábava, ale hodiny utrpenia, ktoré podstupujete len kvôli tomu, aby ste spálili ten jeden cereálny rožok, ktorý ste si dovolili ráno zjesť. Chodiť vonku s kamarátmi sa stane nepríjemnou povinnosťou, ktorú musíte aspoň raz za týždeň absolvovať, inak by si všimli, že sa s vami niečo deje. A to predsa nemôžete riskovať. A hoci svojich priateľov milujete, už sa viac neviete sústrediť na to, čo hovoria, pretože vaša myseľ neustále behá po jedle, ktoré by ste si tak radi dali, ale jednoducho nemôžete.
Aspoň jednu tyčinku. Priberieš.
Aspoň kúsok tých čipsov, ktoré tam ležia. Budeš tučná!
A tak opäť odchádzate skôr, pretože sa už nie len nedokážete pozerať na jedlo, ktoré je na stole, ale ste absolútne slabý z nedostatku živín, ktoré vaše telo tak naliehavo potrebuje. Domov odchádzate so slzami v očiach a zdrvený, pretože okrem toho, že ste odišli od svojich priateľov, bolí vás celé telo a myseľ. A takto sa to opakuje dookola. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku. Každý deň si poviete, že už dojete ten obed celý a že poobede si dáte to ovocie, pretože neplatí, že po 12:00 sú sacharidy zakázané. Ale vy to opäť nedokážete splniť.
Tento príbeh som si nevymyslela. Ešte pred pár rokmi som tak žila aj ja a spolu so mnou ďalších milión chlapcov a dievčat. A milión chlapcov a dievčat, dokonca chlapov a žien, tak žije aj dnes. Keď som si zaumienila, že musím chudnúť mala som 15 a práve som prechádzala prvým ročníkom na strednej. Neuvedomovala som si, koľko ma to bude stáť, pretože sama som si život nijak neužívala. Prechádzala som ťažkým obdobím, po zmene školy, som prišla o najlepšie kamarátky, neznášala som predmety, ktoré som sa musela učiť a z ktorých som musela mať vždy jednotky, pretože dvojka bola pre mňa neprijateľná. Všetko som musela robiť na 100% a byť lepšia ako včera. To bola moja filozofia, ktorej som sa držala každý deň. Všetky tieto aspekty spojené s OCD (podľa štúdie z roku 2004 až 41% ľudí z poruchou príjmu potravy má zároveň OCD) viedli k tomu, aby som začala makať na svojom tele.
Spočiatku som len začala zdravo jesť, zo svojho jedálnička som vyhodila bielu múku, cukor, neskôr vajcia a všetky druhy sladkostí, až to viedlo k tomu, že za deň som zjedla jeden jogurt, obed v školskej jedálni (ktorý som samozrejme nikdy nedojedla celý) a jednu kaiserku s jedným plátkom syra a zeleninou na večeru. Samozrejme, neskôr som už začala mať výčitky aj z toho, tak som začala viac cvičiť, aby bol môj výdaj väčší ako príjem. Každý deň som bola unavená, slabá, nedokázala som sa na nič sústrediť, a tak som len sedela doma, učila sa (čo mi trvalo o dosť dlhšie, keďže môj mozog potreboval vynaložiť dvakrát viac námahy ako predtým) a čakala na večer, kedy zaspím opäť s prázdnym žalúdkom.
Jednoducho som si prestala užívať život a len som prežívala.
--------------------------------------------------------------------------------
Odopieraním jedla a ustavičným týraním seba samého sa váš život zmení o 180 stupňov. Odrazu sa totiž všetko začne točiť len okolo toho, čo vložíte do úst a postupne váš život zahltí nenávisť. A to nie len k vášmu telu, ale aj ku všetkému ostatnému. Cvičenie už viac nebude zábava, ale hodiny utrpenia, ktoré podstupujete len kvôli tomu, aby ste spálili ten jeden cereálny rožok, ktorý ste si dovolili ráno zjesť. Chodiť vonku s kamarátmi sa stane nepríjemnou povinnosťou, ktorú musíte aspoň raz za týždeň absolvovať, inak by si všimli, že sa s vami niečo deje. A to predsa nemôžete riskovať. A hoci svojich priateľov milujete, už sa viac neviete sústrediť na to, čo hovoria, pretože vaša myseľ neustále behá po jedle, ktoré by ste si tak radi dali, ale jednoducho nemôžete.
Aspoň jednu tyčinku. Priberieš.
Aspoň kúsok tých čipsov, ktoré tam ležia. Budeš tučná!
A tak opäť odchádzate skôr, pretože sa už nie len nedokážete pozerať na jedlo, ktoré je na stole, ale ste absolútne slabý z nedostatku živín, ktoré vaše telo tak naliehavo potrebuje. Domov odchádzate so slzami v očiach a zdrvený, pretože okrem toho, že ste odišli od svojich priateľov, bolí vás celé telo a myseľ. A takto sa to opakuje dookola. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku. Každý deň si poviete, že už dojete ten obed celý a že poobede si dáte to ovocie, pretože neplatí, že po 12:00 sú sacharidy zakázané. Ale vy to opäť nedokážete splniť.
Tento príbeh som si nevymyslela. Ešte pred pár rokmi som tak žila aj ja a spolu so mnou ďalších milión chlapcov a dievčat. A milión chlapcov a dievčat, dokonca chlapov a žien, tak žije aj dnes. Keď som si zaumienila, že musím chudnúť mala som 15 a práve som prechádzala prvým ročníkom na strednej. Neuvedomovala som si, koľko ma to bude stáť, pretože sama som si život nijak neužívala. Prechádzala som ťažkým obdobím, po zmene školy, som prišla o najlepšie kamarátky, neznášala som predmety, ktoré som sa musela učiť a z ktorých som musela mať vždy jednotky, pretože dvojka bola pre mňa neprijateľná. Všetko som musela robiť na 100% a byť lepšia ako včera. To bola moja filozofia, ktorej som sa držala každý deň. Všetky tieto aspekty spojené s OCD (podľa štúdie z roku 2004 až 41% ľudí z poruchou príjmu potravy má zároveň OCD) viedli k tomu, aby som začala makať na svojom tele.
Spočiatku som len začala zdravo jesť, zo svojho jedálnička som vyhodila bielu múku, cukor, neskôr vajcia a všetky druhy sladkostí, až to viedlo k tomu, že za deň som zjedla jeden jogurt, obed v školskej jedálni (ktorý som samozrejme nikdy nedojedla celý) a jednu kaiserku s jedným plátkom syra a zeleninou na večeru. Samozrejme, neskôr som už začala mať výčitky aj z toho, tak som začala viac cvičiť, aby bol môj výdaj väčší ako príjem. Každý deň som bola unavená, slabá, nedokázala som sa na nič sústrediť, a tak som len sedela doma, učila sa (čo mi trvalo o dosť dlhšie, keďže môj mozog potreboval vynaložiť dvakrát viac námahy ako predtým) a čakala na večer, kedy zaspím opäť s prázdnym žalúdkom.
Jednoducho som si prestala užívať život a len som prežívala.
--------------------------------------------------------------------------------
Despite the fact that food is important for your health
(surprisingly!), it's not possible to fully enjoy your life without it.
And because I love my life I don't want to spend it with constant hunger
and guilts.
By denying food and constantly harassing yourself, your life will turn around 180 degrees. Suddenly everything starts to revolve only around what you put into your mouth and gradually overwhelms your life with hate. And not just to your body, but to everything else. Exercise
will no longer be fun, but the hours of suffering you are undergoing
only to burn that one cereal roll you dare eat in the morning. Going
out with your friends becomes an unpleasant duty that you have to
complete at least once a week, otherwise they would notice that
something is wrong with you. And you can't risk it. And
even though you love your friends, you can no longer concentrate on
what they say, because your mind is constantly running around the food
that you would love to have, but you simply can't.
At least one bite. You'll gain weight!
At least a bit of the chips that lie there. You'll be fat!
And so you are leaving sooner again, because you can not only look at the food that is on the table, but you are absolutely weak from the lack of nutrients your body so urgently needs. You go home with tears in your eyes and crushed, because besides leaving your friends, your whole body and mind hurts. And that's how it continues over and over again. It's like a vicious circle with no escape. Every day you tell yourself that you are going to have the whole lunch and that you'll eat fruit in the afternoon, because it's not true that carbohydrates are not allowed after 12:00. But again,, you can't do it.
I didn't make up this story. Just a few years ago, I lived that way and along with me, a million more boys and girls. And a million boys and girls, even men and women, still live like that today. When I thought I had to lose weight I was 15 and I was going through my first year in high school. I didn't realize how much it would cost me, because I didn't enjoy life myself. I was going through a difficult time, after changing school, I lost my best friends, I hated the subjects I had to learn and always had to have the best marks. I had to do everything on 100% and be better than yesterday. That was my philosophy that I lived by every day. All these aspects combined with OCD (according to a 2004 study, up to 41% of people with eating disorders have OCD at the same time) have led me to start working on my body.
At least one bite. You'll gain weight!
At least a bit of the chips that lie there. You'll be fat!
And so you are leaving sooner again, because you can not only look at the food that is on the table, but you are absolutely weak from the lack of nutrients your body so urgently needs. You go home with tears in your eyes and crushed, because besides leaving your friends, your whole body and mind hurts. And that's how it continues over and over again. It's like a vicious circle with no escape. Every day you tell yourself that you are going to have the whole lunch and that you'll eat fruit in the afternoon, because it's not true that carbohydrates are not allowed after 12:00. But again,, you can't do it.
I didn't make up this story. Just a few years ago, I lived that way and along with me, a million more boys and girls. And a million boys and girls, even men and women, still live like that today. When I thought I had to lose weight I was 15 and I was going through my first year in high school. I didn't realize how much it would cost me, because I didn't enjoy life myself. I was going through a difficult time, after changing school, I lost my best friends, I hated the subjects I had to learn and always had to have the best marks. I had to do everything on 100% and be better than yesterday. That was my philosophy that I lived by every day. All these aspects combined with OCD (according to a 2004 study, up to 41% of people with eating disorders have OCD at the same time) have led me to start working on my body.
At first, I just started eating healthy, throwing out white flour, sugar, later eggs and all sorts of sweets from my diet until I ate one yoghurt a day, lunch in the school canteen (which of course I've never finished) and one graham bread with one slice of cheese and vegetable for dinner. Of course, later I began to feel guilty even for that, so I started to exercise more so that I burn more than I gain. Every day I was tired, weak, unable to concentrate on anything, so I just sat at home learning (which took me a lot longer, as my brain needed twice as much effort as before) and waited for the evening to fall asleep again with an empty stomach.
I stopped living and just exist.
I stopped living and just exist.
When I think about it today, I have gooseflesh from how I could waste so many days. I wrote this article spontaneously, on my phone, because sometimes I want to go back to those times and I wanted to remember what suffering I was exposing. If I had no parents who took me to the doctors because they noticed that something was wrong with me, I would probably continue and who knows where would I be today. I still struggle with love to my body, and as there are bright, there are also dark days. I would lie if I said that I can already tell what is good and bad for my body. Therefore, I do not want to write about this topic. I would feel hypocritical. But today I needed to write you to enjoy your life as much as possible. No one will bring me back those wasted days revolving around food and hunger, and I would do anything to change it.
We really only live once and we live short, so don't waste your days with hate for your body. Go out with your friends and order pizza or take them for ice cream, just please don't sit in a cramp at home because your stomach is already crying and screaming at you. Each one of us is beautiful as he is and I am not saying it just as a cliché to conclude. I say this because it is the greatest truth I know.
Comments
Post a Comment