Kým mnohí ľudia sú pred návštevou psychiatra nervózni, ja sa vždy teším.
Samozrejme, pár minút pred vstupom do ordinácie, som plná napätia, lebo
nikdy neviem, akým smerom sa bude sedenie vyvíjať, no zakaždým viem, že
mi to pomôže.
Väčšinou chodím na sedenia, vtedy keď to potrebujem a cítim, že OCD sa opäť prediera na povrch. Tentoraz som to však podcenila. Moje stavy sa začali zhoršovať už minulý rok na jeseň a ja som si stále myslela, že to dáko ustojím. Veď to prejde, zvládla som aj horšie, hovorím si. Ale neprešlo. Moje myšlienky sa len hromadili a hromadili, až kým to neprešlo do bodu, kedy sa OCD vrátilo v takej miere, ako keď som sa naň začala liečiť.
Maminka teda zavolala do Košíc a sestrička ma objednala až o 2 týždne. Poviem vám, že to neboli zrovna najlepšie 2 týždne, hoci som sa snažila ustrážiť si svoju myseľ ako to len šlo. Myšlienky mi neustále vnucovali do hlavy, že som zlý človek, nútili ma myslieť na všetky tie hrozné veci a potom mi prikazovali, čo mám robiť, aby som to všetko napravila. Okrem toho som zažívala pocit zbytočnosti a menejcennosti, čo teda tiež môjmu OCD veľmi nepomáhalo.
No, čomu sa čudujem, keď som doktorku nevidela trištvrte roka.
Deň, na ktorý som tak dlho čakala v nádeji, že snáď sa už konečne budem cítiť lepšie prišiel. Ako prvá sa išla porozprávať s doktorkou maminka, aby jej povedala svoj pohľad na vec. Táto „metóda“ sa mi osvedčila už viackrát a pre doktorku je tiež dobré vedieť, ako moje správanie vníma človek, ktorý je so mnou každý deň. Asi po 10 minútach bol rad na mňa. Podali sme si ruky, usadila som sa a ako vždy, začali sme sa rozprávať o tom, čo mám nové, spýtala sa ma, ako dopadli maturity, na akú školu nastupujem a ako prázdninujem. Bežná konverzácia. No a potom sa ma už spýtala „ako sa má to naše OCD.“ Hah, povedala to ako by to bol, starý známy, pri tom je to jeden zákerný votrelec. Tak som priznala, že sa to zhoršilo, vyrozprávala som jej o všetkých svojich obsesiách, ale aj kompulziách, na ktoré som si vedela spomenúť. Dokonca zo mňa dostala aj tie hrozné myšlienky, o ktorých som nikdy nikomu v živote nepovedala. Napokon som však bola rada, pretože ma ubezpečila, že pre OCD sú to úplne bežné myšlienky a spomenula aj iné rovnako strašné myšlienky, s ktorými sa u pacientov stretla. To ma len utvrdilo v tom, že moje myšlienky nezobrazujú mňa, ale moje OCD a teda JA NIE SOM OCD. Celé sedenie, prebehlo ako som predpokladala pokojne a z ordinácie som vyšla o čosi ľahšia. Všetky myšlienky, ktoré ma celé tie mesiace trýznili, som totižto konečne dala zo seba von.
Rozhodla som sa spísať zopár dôležitých poznatkov a rád, ktoré som u psychiatričky nadobudla:
1. Z OCD sa nedá vyliečiť, ale vždy vieš natrénovať svoju myseľ, aby si proti obsesiám dokázal/a bojovať – Keď som sedela u doktorky a hovorila jej o svojich problémoch, dalo sa z môjho hlasu vyčítať, že som zúfalá. Dávala mi totižto množstvo rád, no ja som len pokrútila hlavou, že načo je to dobré, keď chvíľu sa cítim skvele, no ono sa to vždy zas vráti. Čo som ale netušila je, že časom sa OCD môže zlepšiť a to tým, že sa dá postupne naučiť ovládať myšlienky, tak aby neovládali oni vás. Samozrejme, je to cesta na dlhú trať, no ak budem chodiť na sedenia pravidelne a dodržiavať všetko, čo mi doktorka povie, výsledky budú badateľné.
2. Myšlienky idú proti tebe, neodzrkadľujú však tvoju podstatu – Tento poznatok, no stále v inej forme je asi na každej stránke o OCD. Intruzívne myšlienky si priam vyberajú veci, na ktorých vám záleží a idú rovno po vašich morálnych hodnotách. Preto je celá porucha tak ťažká. Padlo mi však dobre opäť to počuť, keď som jej hovorila o jednej z mojich obsesií. Netreba zabúdať, že naše myšlienky netvoria to kým v skutočnosti sme. Mnohokrát si myslíme, že tentokrát je to skutočné, tentokrát sme na to naozaj chceli myslieť, ale nechceli. Stačí si len spomenúť na to, v čo veríme v hlboko vo svojom srdci.
3. Skús zamestnať svoju myseľ – Na túto radu som protestovala. Vraj mám skúsiť chodiť na plaváreň. Po prvé v Lučenci nie je plaváreň. Po druhé, keďže viem, že to myslela len ako príklad a ja som jej povedala, že chodím behať, nepomáha to. Teda pomáha, tak na chvíľu a to vtedy, keď behám. Akonáhle však prídem domov, myseľ začína pracovať odznovu. A tak jej to vraj nemám dovoliť. Pýtala sa ma, či niekde brigádujem, aby som netrávila celé leto len ponorená vo svojich myšlienkach. No problém je, že oni so mnou chodia aj do práce. To čo sa mi snažila povedať je aby som robila všetko preto, aby moja myseľ nemala čas príliš premýšľať. Lebo hoci premýšľanie je dobré, všetkého veľa škodí.
4. Nie si v tom sám/a - “Ale keď podľa mňa nikto nemyslí na tak hrozné veci, ako ja!“ som priam skríkla od zúfalstva a to stačilo na to, aby vstala a išla do svojej malej knižnice pohľadať niečo, čo ma malo vyviesť z omylu. S tým, že jej ju vrátim, mi doktorka požičala knihu „OCD Casebook“, ktorá obsahuje množstvo prípadov ľudí z OCD. Sú v nej rozobraté obsesie a kompulzie každého možného druhu konkrétnych osôb, ich diagnózy a poznámky psychiatra. Priznám sa, zatiaľ som prečítala len zopár príbehov, no stačilo mi to k tomu, aby som si pripomenula, že myšlienky, ktoré ma sužujú, trápia aj milión ďalších ľudí.
Záver: Sedenie mi pripomenulo pár cenných rád, ktoré som za ten trištvrte rok zabudla aplikovať v praxi. Taktiež mi pripomenulo, prečo je dôležité navštevovať psychiatra pravidelne a nie len vtedy, keď je najhoršie. Výsledkom je, že mi zvýšila dávku liekov s tým, že mi ju zas zníži, keď na tom budem opäť lepšie. Za mesiac mám prísť znova a to je dosť času na to, aby som prečítala knihu, ktorú mi požičala a snáď aj popracovala na niektorých svojich kompulziách. Držte mi palce!
--------------------------------------------------------------------------------
While many people are nervous before visiting a psychiatrist, I usually look forward to it. Of course, a few minutes before entering the office, I'm full of tension, because I never know what direction the session will evolve, but I'm always sure it'll help.
I usually go to sessions when I need it and feel that OCD is starting to show up again. This time I underestimated it. My mental condition started to get worse last autumn and and I was still thinking I would be able to handle it. "It will pass, I've experienced worse," I was telling myself. But it didn't.
My thoughts only accumulated and accumulated until it went to the point when OCD came back as big as when I first started to treat that.
So my mom called to Košice and my nurse ordered me up to 2 weeks. I'll tell you it wasn't exactly the best 2 weeks, although I tried to keep my mind as calm as I possibly could. My thoughts kept pushing me into believing that I was a bad human, forcing me to think of all these terrible things, and then instructing me what to do to remedy all of this. In addition, I experienced a sense of worthlessness and inferiority, which also didn't help my OCD much.
Well, why am I even surprised when I didn't see my therapist for three quarters of year.
Väčšinou chodím na sedenia, vtedy keď to potrebujem a cítim, že OCD sa opäť prediera na povrch. Tentoraz som to však podcenila. Moje stavy sa začali zhoršovať už minulý rok na jeseň a ja som si stále myslela, že to dáko ustojím. Veď to prejde, zvládla som aj horšie, hovorím si. Ale neprešlo. Moje myšlienky sa len hromadili a hromadili, až kým to neprešlo do bodu, kedy sa OCD vrátilo v takej miere, ako keď som sa naň začala liečiť.
Maminka teda zavolala do Košíc a sestrička ma objednala až o 2 týždne. Poviem vám, že to neboli zrovna najlepšie 2 týždne, hoci som sa snažila ustrážiť si svoju myseľ ako to len šlo. Myšlienky mi neustále vnucovali do hlavy, že som zlý človek, nútili ma myslieť na všetky tie hrozné veci a potom mi prikazovali, čo mám robiť, aby som to všetko napravila. Okrem toho som zažívala pocit zbytočnosti a menejcennosti, čo teda tiež môjmu OCD veľmi nepomáhalo.
No, čomu sa čudujem, keď som doktorku nevidela trištvrte roka.
Deň, na ktorý som tak dlho čakala v nádeji, že snáď sa už konečne budem cítiť lepšie prišiel. Ako prvá sa išla porozprávať s doktorkou maminka, aby jej povedala svoj pohľad na vec. Táto „metóda“ sa mi osvedčila už viackrát a pre doktorku je tiež dobré vedieť, ako moje správanie vníma človek, ktorý je so mnou každý deň. Asi po 10 minútach bol rad na mňa. Podali sme si ruky, usadila som sa a ako vždy, začali sme sa rozprávať o tom, čo mám nové, spýtala sa ma, ako dopadli maturity, na akú školu nastupujem a ako prázdninujem. Bežná konverzácia. No a potom sa ma už spýtala „ako sa má to naše OCD.“ Hah, povedala to ako by to bol, starý známy, pri tom je to jeden zákerný votrelec. Tak som priznala, že sa to zhoršilo, vyrozprávala som jej o všetkých svojich obsesiách, ale aj kompulziách, na ktoré som si vedela spomenúť. Dokonca zo mňa dostala aj tie hrozné myšlienky, o ktorých som nikdy nikomu v živote nepovedala. Napokon som však bola rada, pretože ma ubezpečila, že pre OCD sú to úplne bežné myšlienky a spomenula aj iné rovnako strašné myšlienky, s ktorými sa u pacientov stretla. To ma len utvrdilo v tom, že moje myšlienky nezobrazujú mňa, ale moje OCD a teda JA NIE SOM OCD. Celé sedenie, prebehlo ako som predpokladala pokojne a z ordinácie som vyšla o čosi ľahšia. Všetky myšlienky, ktoré ma celé tie mesiace trýznili, som totižto konečne dala zo seba von.
Rozhodla som sa spísať zopár dôležitých poznatkov a rád, ktoré som u psychiatričky nadobudla:
1. Z OCD sa nedá vyliečiť, ale vždy vieš natrénovať svoju myseľ, aby si proti obsesiám dokázal/a bojovať – Keď som sedela u doktorky a hovorila jej o svojich problémoch, dalo sa z môjho hlasu vyčítať, že som zúfalá. Dávala mi totižto množstvo rád, no ja som len pokrútila hlavou, že načo je to dobré, keď chvíľu sa cítim skvele, no ono sa to vždy zas vráti. Čo som ale netušila je, že časom sa OCD môže zlepšiť a to tým, že sa dá postupne naučiť ovládať myšlienky, tak aby neovládali oni vás. Samozrejme, je to cesta na dlhú trať, no ak budem chodiť na sedenia pravidelne a dodržiavať všetko, čo mi doktorka povie, výsledky budú badateľné.
2. Myšlienky idú proti tebe, neodzrkadľujú však tvoju podstatu – Tento poznatok, no stále v inej forme je asi na každej stránke o OCD. Intruzívne myšlienky si priam vyberajú veci, na ktorých vám záleží a idú rovno po vašich morálnych hodnotách. Preto je celá porucha tak ťažká. Padlo mi však dobre opäť to počuť, keď som jej hovorila o jednej z mojich obsesií. Netreba zabúdať, že naše myšlienky netvoria to kým v skutočnosti sme. Mnohokrát si myslíme, že tentokrát je to skutočné, tentokrát sme na to naozaj chceli myslieť, ale nechceli. Stačí si len spomenúť na to, v čo veríme v hlboko vo svojom srdci.
3. Skús zamestnať svoju myseľ – Na túto radu som protestovala. Vraj mám skúsiť chodiť na plaváreň. Po prvé v Lučenci nie je plaváreň. Po druhé, keďže viem, že to myslela len ako príklad a ja som jej povedala, že chodím behať, nepomáha to. Teda pomáha, tak na chvíľu a to vtedy, keď behám. Akonáhle však prídem domov, myseľ začína pracovať odznovu. A tak jej to vraj nemám dovoliť. Pýtala sa ma, či niekde brigádujem, aby som netrávila celé leto len ponorená vo svojich myšlienkach. No problém je, že oni so mnou chodia aj do práce. To čo sa mi snažila povedať je aby som robila všetko preto, aby moja myseľ nemala čas príliš premýšľať. Lebo hoci premýšľanie je dobré, všetkého veľa škodí.
4. Nie si v tom sám/a - “Ale keď podľa mňa nikto nemyslí na tak hrozné veci, ako ja!“ som priam skríkla od zúfalstva a to stačilo na to, aby vstala a išla do svojej malej knižnice pohľadať niečo, čo ma malo vyviesť z omylu. S tým, že jej ju vrátim, mi doktorka požičala knihu „OCD Casebook“, ktorá obsahuje množstvo prípadov ľudí z OCD. Sú v nej rozobraté obsesie a kompulzie každého možného druhu konkrétnych osôb, ich diagnózy a poznámky psychiatra. Priznám sa, zatiaľ som prečítala len zopár príbehov, no stačilo mi to k tomu, aby som si pripomenula, že myšlienky, ktoré ma sužujú, trápia aj milión ďalších ľudí.
Záver: Sedenie mi pripomenulo pár cenných rád, ktoré som za ten trištvrte rok zabudla aplikovať v praxi. Taktiež mi pripomenulo, prečo je dôležité navštevovať psychiatra pravidelne a nie len vtedy, keď je najhoršie. Výsledkom je, že mi zvýšila dávku liekov s tým, že mi ju zas zníži, keď na tom budem opäť lepšie. Za mesiac mám prísť znova a to je dosť času na to, aby som prečítala knihu, ktorú mi požičala a snáď aj popracovala na niektorých svojich kompulziách. Držte mi palce!
--------------------------------------------------------------------------------
While many people are nervous before visiting a psychiatrist, I usually look forward to it. Of course, a few minutes before entering the office, I'm full of tension, because I never know what direction the session will evolve, but I'm always sure it'll help.
I usually go to sessions when I need it and feel that OCD is starting to show up again. This time I underestimated it. My mental condition started to get worse last autumn and and I was still thinking I would be able to handle it. "It will pass, I've experienced worse," I was telling myself. But it didn't.
My thoughts only accumulated and accumulated until it went to the point when OCD came back as big as when I first started to treat that.
So my mom called to Košice and my nurse ordered me up to 2 weeks. I'll tell you it wasn't exactly the best 2 weeks, although I tried to keep my mind as calm as I possibly could. My thoughts kept pushing me into believing that I was a bad human, forcing me to think of all these terrible things, and then instructing me what to do to remedy all of this. In addition, I experienced a sense of worthlessness and inferiority, which also didn't help my OCD much.
Well, why am I even surprised when I didn't see my therapist for three quarters of year.
The day I had been waiting for so long in the hope that I might finally feel better finally come. Mom was the first to go talk to the doctor to tell her, her point of view. This “method” has been proven to me several times and it's also good for the doctor to know how my behavior is perceived by a person who is with me every day. After about 10 minutes it was my turn. We shook hands, I settled down and, as always, we started to talk about what was new in my life. She asked me how my school-leaving exams turned out, what school I was attending to and what was I doing during holiday. Ordinary conversation. And then she asked me "how's our OCD doing." Hah, she said it like it was an old friend when in reality it's one insidious intruder. So I confessed that it got worse, I told her about all my obsessions, but also the compulsions, I could remember on. She even got of me one of those horrible thoughts I've never told anyone in my life. Finally, however, I was glad that she reassured me that these were quite common thoughts for OCD and also mentioned other equally terrible thoughts she had encountered in patients. It just confirmed me that my thoughts do not depict me, but my OCD and therefore I am NOT my OCD. As I supposed the whole session went calmly and I came out of the office feeling a little easier. For all the thoughts that have tormented me for months have finally come out of me.
I decided to write a few important pieces of knowledge and advice that I gained from a psychiatrist:
1. You can't heal from OCD, but you can always train your mind to fight the obsessions - When I was sitting at the doctor talking about my problems, I could tell from my voice that I was desperate. She gave me a lot of advice, but I just rolled my eyes that what it is good for when I feel great only for a bit of time and then it always come back. What I had no idea is that over time you can maintain your OCD by gradually learning to control thoughts so they don't control you. Of course, this is a long-term journey, but if I go to the session regularly and do everything the doctor tells me, the results will be noticeable.
2. Your thoughts go against you, but they do not reflect you - This knowledge, but in a different form, is on every page about OCD. Intrusive thoughts directly choose things that matter to you the most and go straight for your moral values. Therefore, the whole disorder is so severe. But it was good to hear it again when I spoke to her about one of my obsessions. It should not be forgotten that our thoughts don't create what we really are. Many times we think it's real this time, this time we really wanted to think about it, but we didn't. All we need to do is remember what we believe deep in our hearts.
3. Try to get busy - I was really protesting against this one. I'm supposed to try to go to the swimming pool. First, there is no swimming pool in Lučenec. Secondly, since I know that she meant it only as an example and I told her that I go running, it does not help. Well, it helps, but only for a while during running but as soon as I get home, the mind starts working again. So she asked me if I was working somewhere, so I don't spend all the summer just immersed in my thoughts. I am. But the problem is that thoughts also go to work with me. What she was trying to tell me was that I should try to do anything just to prevent my mind from thinking too much. Because even that thinking is good, too much of everything hurts.
4. You're not alone in it - "But nobody think about all of these terrible things as I do!" I cried out desperately. So my therapist unexpectedly got up, went to her tiny little library to find something that should lead me out from mistake. With promise that I will return it to her, she lent me an “OCD Casebook”, which contains many cases of people with OCD. It discusses obsessions and compulsions of every possible kind of specific person, their diagnosis and psychiatrist notes. I have to admit, so far I have only read a few stories, but it was enough to remind myself that the thoughts that plague me are also torturing a million other people.
Summary: The session reminded me of a few valuable advice that I had forgotten to apply in the three quarters of a year. It also reminded me why it is important to visit a psychiatrist regularly and not only when it gets worse. As a result, she increased my daily dose of medication, reducing it again if I get better again. I should come again in a month, and that's enough time to read the book she lent to me and perhaps work on some of my compulsions. Wish me luck!
Comments
Post a Comment